Ako sa kúpali starí Rimania: kúpele boli viac než miesto na umývanie

Veľké termy aj malé susedské kúpele

Rimania rozlišovali veľké verejné kúpele, thermae (termy), ktoré patrili štátu a často zaberali niekoľko mestských blokov, a menšie kúpele, balnea. Tie mohli byť v súkromnom vlastníctve, no za poplatok boli prístupné verejnosti. Vstupné bolo nízke – tradične jeden quadrans, najmenšia rímska minca –, takže si kúpele mohla dovoliť väčšina slobodných Rimanov.

Kúpele patrili k mestu tak samozrejme, že súpis rímskych stavieb z roku 354 ich v samotnom Ríme napočítal 952. Veľkolepé archeologické lokality nám preto môžu skresliť predstavu: popri monumentálnych cisárskych termách existovali stovky menších kúpeľov, do ktorých sa chodilo podobne, ako dnes chodíme do susednej plavárne či posilňovne.

Od šatne po studený bazén

Návšteva sa zvyčajne začínala v šatni, ktorá sa nazývala apodyterium. Mnohí si potom zacvičili na palestre – cvičisku pod holým nebom, často obkolesenom stĺporadím. Nasledovali miestnosti s rôznou teplotou: vlažné tepidárium, horúce kaldárium s bazénom teplej vody a studené frigidárium s chladným bazénom. Väčšie kúpele mali aj samostatné potné miestnosti, nazývané sudatórium či lakonikum.

Základom očisty nebolo mydlo v dnešnom zmysle, ale olej. Telo sa ním natrelo a nečistoty spolu s potom sa následne zoškrabávali zakriveným kovovým nástrojom – strigilou. Poradie miestností pritom nebolo dané raz navždy; líšilo sa podľa konkrétnych kúpeľov aj zvykov návštevníkov.

Teplo spod podlahy

Technickým srdcom kúpeľov bol hypokaust. Podlaha vyhrievaných miestností spočívala na nízkych stĺpikoch (pilae) a pod ňou prúdil horúci vzduch z pece, ktorej sa hovorilo praefurnium. Najteplejšie kaldárium preto ležalo čo najbližšie k peci. V mnohých kúpeľoch viedli horúci vzduch aj duté tehly zabudované v stenách (tubuli), takže hriala podlaha aj steny. Pohodlie kúpajúcich sa malo svoju cenu: pece bolo treba neustále prikladať drevom a túto ťažkú prácu vykonávali najmä otroci.

Miesto, kde sa stretávalo mesto

Kúpele neboli len radom vaní. Cvičilo sa v nich, viedli sa rozhovory a pracovali tu masážisti, holiči či predavači jedla. Filozof Seneca sa v jednom z listov priateľovi Luciliovi sťažoval, že býva priamo nad kúpeľmi. Opisuje stonanie mužov pri dvíhaní závaží, vykrikovanie predavačov aj neustále volanie muža, ktorý zákazníkom vytrhával chĺpky z podpazušia a utíchol, len keď namiesto neho kričal zákazník. Na konci listu priznáva, že sa radšej odsťahuje.

Najveľkolepejšie boli cisárske termy v Ríme. Caracallove kúpele, otvorené v roku 216, pojali naraz približne 1 600 ľudí a denne nimi mohlo prejsť 6 000 až 8 000 návštevníkov. Ešte väčšie boli Diokleciánove kúpele, v ktorých sa naraz mohlo kúpať až 3 000 ľudí.

Zaujímavá je aj otázka, kto sa s kým kúpal. V časoch republiky mali kúpele často oddelené časti pre ženy a mužov, v 1. storočí n. l. antickí autori opisujú aj spoločné kúpanie. Cisár Hadrián ho podľa antického životopisu zakázal, historici sa však nezhodujú v tom, nakoľko sa zákaz v praxi dodržiaval.

Rímske kúpele kúsok od Bratislavy

Za rímskou kúpeľnou kultúrou netreba cestovať až do Talianska. V archeologickom parku Carnuntum v Dolnom Rakúsku, neďaleko slovenských hraníc, stoja zrekonštruované civilné kúpele niekdajšieho rímskeho mesta. Pôvodná stavba s rozlohou približne 1 800 m² vznikla pravdepodobne v 2. storočí za cisára Hadriána a patrila k najväčším verejným budovám mesta. Návštevník prejde od vstupnej haly, ktorá zrejme slúžila aj ako šatňa, cez studené frigidárium s bazénom až po vyhrievané tepidárium, kaldárium a potnú miestnosť. Rekonštrukciu dokončili v roku 2011. Podľa správcov lokality ide o vedecky podloženú aproximáciu: tam, kde nálezy chýbali, sa stavitelia opreli o analógie z iných rímskych kúpeľov.

Rímsky spôsob kúpania prenikol aj na sever od Dunaja, do germánskeho prostredia za hranicami ríše. V Bratislave-Dúbravke, na lokalite Veľká lúka, archeológovia odkryli základy kúpeľnej stavby s rozmermi zhruba 13 × 11 metrov a tromi polkruhovými výbežkami (apsidami), v ktorých boli pravdepodobne bazény so studenou, vlažnou a teplou vodou. Stavba vznikla asi v prvej tretine 3. storočia a strešné tehly sem zrejme dovážali z dielní v Carnunte alebo vo Vindobone, dnešnej Viedni. Kto ju dal postaviť, zatiaľ nevieme; jednou z hypotéz je rímsky veterán germánskeho pôvodu, ktorý sa vrátil domov. Zaujímavosťou je, že v miestnostiach určených pre vlažný a teplý kúpeľ sa nenašlo podlahové kúrenie, ktoré bolo v provinčných kúpeľoch bežné – archeológovia preto pripúšťajú, že sa pôvodný plán stavby mohol zmeniť. Lokalita je dnes národnou kultúrnou pamiatkou.

Starý nápad v novom šate

Striedanie tepla a chladu, pomalý odpočinok aj spoločný kúpeľný zážitok sa vracajú v dnešných wellness centrách. Na rímske termy nadviazali aj kúpele východného Stredomoria, z ktorých sa vyvinul hammam. Rímska história ukazuje, že túžba dopriať si čas vo vode nie je nijakou novinkou.