Japonské kúpeľne: miesto, kde sa človek najprv umyje a až potom kúpe

Najprv očista, potom ponorenie

Pred vstupom do spoločného kúpeľa sa každý dôkladne umyje na vyhradenom umývacom mieste. Podľa Japonskej národnej turistickej organizácie (JNTO) tam zvyčajne nájdete vedierko, nízku stoličku, často ručnú sprchu a základnú kozmetiku. Umýva sa celé telo vrátane vlasov, mydlo sa dôkladne opláchne a z tváre sa odstráni make-up. Pred vstupom do vane je zvykom poliať sa horúcou vodou, aby si telo zvyklo na teplotu – po japonsky sa tomu hovorí kakeju.

Zmysel je jednoduchý: voda vo vani má zostať čistá pre všetkých, ktorí prídu po vás. Preto do nej nepatrí ani malý uterák. Odkladá sa na okraj vane alebo sa zložený položí na hlavu, dlhé vlasy sa zopnú.

Ticho, ohľaduplnosť a pár pravidiel

Kúpanie v Japonsku nie je hlučná zábava. Očakáva sa tichý hlas, žiadne plávanie ani špliechanie a telefón zostáva mimo kúpeľnej časti. Fotografovanie je v kúpeľoch z ohľadu na súkromie prísne zakázané. Do vody sa vstupuje bez oblečenia – plavky zostávajú v šatni –, pričom šatne aj väčšina kúpeľov sú oddelené pre mužov a ženy. Pred kúpaním sa neodporúča piť alkohol.

Cestovatelia by mali myslieť aj na tetovanie. Niektoré tradičné kúpele ľudí s tetovaním neprijímajú, hoci sa to postupne mení. Riešením sú zariadenia, ktoré tetovanie výslovne tolerujú, alebo súkromný kúpeľ na prenájom (kašikiriburo).

Onsen a sentó nie sú to isté

Onsen je viazaný na prírodný prameň a má aj právnu definíciu. Podľa japonského zákona o horúcich prameňoch z roku 1948 ide o vodu vyvierajúcu z podzemia, ktorá má pri prameni aspoň 25 °C, alebo obsahuje stanovené množstvo niektorej z určených látok.

Sentó je naopak susedský verejný kúpeľný dom určený na každodennú hygienu. Väčšinou využíva obyčajnú ohriatu vodu z vodovodu, hoci niektoré sentó majú aj vlastný prírodný prameň. Kedysi boli nevyhnutnosťou: ešte v roku 1963 malo vlastnú vaňu len asi 60 percent japonských domácností. Vrchol zažili okolo roku 1968, keď ich len v Tokiu fungovalo približne 2 700. S rozšírením kúpeľní v bytoch ich počet rýchlo klesal a dnes ich v metropole zostáva už len niekoľko stoviek.

Ako vyzerá japonská kúpeľňa doma

V typickom japonskom byte sa z chodby vstupuje najprv do malej miestnosti na prezliekanie, nazývanej dacuidžo, kde býva umývadlo a často aj práčka. Za ňou je samotná kúpeľňa – vodotesná miestnosť, v ktorej môže všetko zmoknúť. Má umývací kút s ručnou sprchou a stoličkou a kratšiu, no hlbokú vaňu ofuro, v ktorej sa sedí s vodou až po plecia. Toaleta je v samostatnej miestnosti.

Voda vo vani mává okolo 40 °C. Keďže sa každý umyje ešte pred ponorením, celá rodina sa môže postupne kúpať v tej istej vode. V niektorých domácnostiach sa voda z vane na druhý deň ešte použije na pranie.

Podobu dnešných japonských kúpeľní výrazne ovplyvnili olympijské hry v Tokiu v roku 1964. Pre hotel New Otani s 1 044 izbami vyvinula spoločnosť TOTO prvé japonské prefabrikované kúpeľňové jadrá, ktoré sa dali rýchlo osadiť. Takzvaná unit bath sa potom rozšírila aj do bytovej výstavby a dodnes je bežná v hoteloch a malých bytoch.

Jednoduchosť má svoj účel

Mnohé japonsky ladené kúpeľne pracujú s pokojnými farbami, dreveným akcentom a vizuálnym poriadkom. Nejde však o povinný zoznam materiálov. Podstatnejšie než konkrétny obklad je to, ako sa miestnosť používa: jasné oddelenie očisty od oddychu.

Čo nás môže naučiť Japonsko

Japonský princíp sa dá preniesť aj do slovenskej kúpeľne bez toho, aby pripomínala kulisu:

• Oddeliť umývanie od oddychu. Sprchový kút priamo pri vani alebo spoločná „mokrá zóna“ za sklenenou stenou umožní, aby vaňa slúžila len na relax.
• Dať toalete vlastný priestor. Samostatné WC uľahčí ranný chod domácnosti a z kúpeľne urobí pokojnejšie miesto.
• Zvážiť hĺbku namiesto dĺžky. V menšej kúpeľni môže byť kratšia, hlbšia vaňa, v ktorej sa sedí, príjemnejšia než dlhá plytká.
• Rešpektovať spoločnú vodu. Kto sa pred kúpeľom osprchuje, udrží vodu čistejšiu – doma aj vo wellness.

Rešpekt k vode a k ostatným je možno ešte silnejšou inšpiráciou než samotný dizajn.