Marokkanisches Hammam: eine Badewelt voller Dampf, Ornamente und Traditionen

Hammam ako súčasť štvrte

V tradičných medinách, teda historických jadrách marockých miest, patril verejný hammam k základnej vybavenosti štvrte – spolu s mešitou, verejnou fontánou, školou a spoločnou pekárskou pecou. Často stál v blízkosti mešity, pretože čistota a rituálne umývanie majú v islame dôležité miesto. Vo Fese sa podľa miestnej tradície pec a hammam stavali spolu, aby mohli zdieľať teplo z jedného ohniska.

Pekným príkladom takéhoto celku je komplex Mouassine v Marakéši, ktorý dal od rokov 1562 – 1563 stavať saadský sultán Abdalláh al-Ghálib. Popri mešite k nemu patrí medresa, knižnica, verejná fontána aj hammam.

Odkiaľ sa hammam vzal

Korene hammamu siahajú k rímskym termám. Kým na západe tradícia verejných kúpeľov postupne slabla, vo východnom Stredomorí pokračovala a v islamskom svete sa rozvinula do vlastnej podoby. Stredovekí autori opisovali hammamy popri mešitách, školách a záhradách ako jednu z ozdôb prosperujúceho mesta. Kúpele boli spravidla oddelené pre mužov a ženy – samostatnými budovami alebo časmi návštev.

Ako prebieha návšteva

Marocký hammam stojí na pare a vlhkom teple. Tradične má niekoľko prepojených miestností s rôznou teplotou: horúcu parnú, teplú, kde sa človek umýva, a chladnejšiu, v ktorej sa pred odchodom oplachuje a vychladne. Telo sa natrie čiernym mydlom savon beldi – gélovitým mydlom z olív –, ktoré sa nechá niekoľko minút pôsobiť. Potom nasleduje dôkladné drhnutie hrubou rukavicou kessa, ktoré často robí obsluha hammamu. K tradícii patrí aj íl ghassoul, ktorý sa používa na zábal tela alebo umývanie vlasov.

Do susedského hammamu si miestni nosia vlastné potreby: vedierko, nádobu na polievanie, uterák, mydlo a rukavicu. Muži a ženy sa kúpu oddelene. Niektoré hammamy majú samostatné vchody, iné sa pre mužov a ženy striedajú podľa hodín alebo dní. Hotelové a súkromné hammamy fungujú skôr ako služba – hosť v nich často zostane sám s obsluhou. Preto nie je správne zamieňať každý hammam s hotelovým wellnessom.

Prečo si pamätáme ich interiéry

Oblúky, klenby, geometrické vzory a keramické mozaiky vytvárajú osobitú atmosféru. Charakteristickým materiálom je tadelakt – omietka z vápna z okolia Marakéša, ktorá sa stláča a leští hladkým kameňom a ošetruje mydlom. Vzniká tak hladký, jemne lesklý a vode odolný povrch bez škár, aký sa tradične používal v hammamoch, nádržiach na vodu či fontánach. Druhým symbolom je zellige: mozaika z ručne odsekávaných kúskov glazovanej terakoty, skladaných do geometrických vzorov.

Oba materiály sú krásne, no náročné. Tadelakt potrebuje skúseného remeselníka a pravidelnú starostlivosť mydlom; časom sa na ňom môžu objaviť jemné vlasové trhlinky, ktoré však nemusia narušiť jeho odolnosť voči vode. Zellige zas býva zámerne nepravidelný vo farbe aj rozmeroch – a práve to je súčasť jeho čara, nie chyba.

Tradičný susedský hammam pritom môže byť vizuálne oveľa jednoduchší než dizajnové fotografie z luxusných rezortov.

Farebnosť bez pravidiel

Modrá, zelená, biela či zemité tóny sa v marockej architektúre objavujú v rôznych kombináciách. To, čo na fotografii pôsobí bohato, môže v bežnej kúpeľni pôsobiť preplnene. Jedna ornamentálna plocha – stena za umývadlom alebo pás obkladu v sprche – často stačí, aby pripomenula severoafrickú atmosféru. Zvyšok priestoru môže zostať pokojný: hladká omietka, teplé svetlo a jeden mosadzný či medený detail.

Čo zostáva po návšteve

Hammam pripomína, že kúpanie môže byť aj kultúrnym zážitkom a spoločným časom. Krásna fotografia je len začiatkom príbehu; jeho podstatou sú ľudia, ich zvyky a remeslo, ktoré sa odovzdáva z generácie na generáciu.